Art of Shades…

Ničenie potravín ako globálny problém

„Minimálna trvanlivosť do apríla roku 2012. Ešte ostávalo dosť času na to, aby sa tovar mohol predať. Ale asi „ležal“ v regály veľmi dlho a ostalo by z neho už len pár kusov. V týchto prípadoch
sa napokon často vyraďuje z predaja predčasne a likviduje sa.“

Takto znejú úvodné slová v dokumentárnom filme, ktorý má názov Ničenie potravín ako globálny problém. Zaoberá sa vysvetľovaním a hľadaním otázok, prečo sa znehodnocujú potraviny. Odpovede ponúkajú odborní výskumníci, ale  i samotní pracovníci, či riaditelia supermarketov.

Výroba bioplynu v Hamburgu

Vstupnými surovinami pri výrobe bioplynu sú naše potraviny. Viac ako polovica potravín vyrobených vo svete končí medzi odpadkami. Väčšina z nich dokonca skôr, ako sa dostanú na náš stôl.

„Žijeme v úžasnej bezstarostnosti. Zákazníkovi nestačí jeden druh tovaru, chce si vyberať. V konečnom dôsledku to znamená, že zaplatí za všetok tovar, ktorí vidí v regály, pretože Supermarkety nie sú schopné predať všetok.“ Konštatuje Jörn F., Biowerk Hamburg.

Tovar ponúkaný supermarketmi je veľmi lákavý a regály sú stále plné čerstvých potravín. Zamysleli ste sa niekedy nad tým prečo?

Klaudia F., zamestnankyňa supermarketu, Berlín: „Odoberám z regálov mlieko, ktorému o dva dni končí dátum spotreby. Všetko, čo sa tu predá sa v sklade automaticky odpisuje. Na konci týždňa nahrádzame všetok tovar za čerstvý, pretože pred víkendom rastie dopyt.“

Na trhu sa nachádza približne sto rôznych druhov jogurtov. Supermarkety majú v sklade niekoľko tisícok druhov tovarov. Ak chcú čo najlepšie uspokojiť zákazníkov, musia okrem množstva ponúknuť aj čo najnižšie ceny.

„Niektoré druhy tovarov, ako napríklad jarná cibuľka, reďkovka alebo šalát sa môžu predávať len jeden deň. Zelenina musí stále vyzerať dokonale. Nesmú byť na nej žiadne viditeľné škvrny. Taktiež jahody musia byť úplne bez kazu. Napríklad tieto kaleráby sú kvalitné a úplne čerstvé, ale nikto ich nekúpi, pretože im chýbajú listy. Irónia je však v tom, že keď ich ľudia kupujú, aj tak napokon listy ešte pred zaplatením odtrhnú.“

Marty. G./ German Food Retailer’s´ Association/: „Keď si spomenieme na šesťdesiate roky minulého storočia, tak musíme konštatovať, že sme mali problémy so zásobovaním a hlavným cieľom bolo nasýtiť ľudí. V súčasnosti je potravín nadbytok a je naopak problém, že ľudia nikdy nepocítia hlad. Sú teda stále náročnejší. Nemecko má zo všetkých krajín na svete pomerne najviac maloobchodných plôch. Konkurencia je nesmierne tvrdá a zákazníci majú možnosti vybrať si z nekonečnej ponuky vždy ten najlepší tovar.“

Supermarkety vytvárajú stále nové ponuky a vnucujú ľuďom výrobky, ktoré často ani nepotrebujú. Snažia sa zvyšovať svoj obrat ako len môžu, ale to, koľko nepredaného tovaru vyhadzujú, pred verejnosťou ostáva utajené.

Viedenská výskumníčka J. K. patrí k  jedným z mála ľudí, ktorým bolo umožnené nahliadnuť
do odpadkových kontajnerov jedného zo supermarketov: „V jednom veľkom supermarkete sme skúmali, koľko potravín sa vyhadzuje. Hlavne išlo o tovar, ktorý bolo ešte možné skonzumovať. Počas 10-týždňového sledovania sme zistili, že každý obchodný dom denne vyhadzuje až 45 kg vyhovujúceho a dobrého jedla. Prečo? Pretože mu už vypršala minimálna doba spotreby. Keď si však tie potraviny prezriete, sú úplne rovnaké ako tie ostatné. V mnohých mliečnych výrobkoch
sa po určitom čase oddeľuje srvátka. Ale keď ich potrepete, je to znovu rovnaké, ako pred tým. Označovanie nápisu „spotrebujte do“  si nevymysleli úradníci, ale výrobcovia. Často to však vôbec nesúvisí so zdravotnými rizikami. Tento dátum garantuje len fakt, že tovar má určité vlastnosti. Napríklad, že jogurt zostáva po túto dobu krémovitý.“

Nemecké supermarkety nechcú byť natáčané, keď vyhadzujú potraviny. Jeden francúzsky supermarket však takúto možnosť poskytol.

Sylvain S., /Fran./: „Je veľká škoda, že tie potraviny nemôžem ponúknuť ani charite, pretože sa im blíži koniec doby spotreby. Nedá sa s tým vôbec nič robiť. Všetko sa vyhadzuje  do odpadu. Každé ráno kontrolujem údaje a vyraďujem tovar, ktorý by sa už len ťažko predal.“ Sylvain odchádza s plným, veľkým nákupným košíkom smerom ku kontajneru a všetko to tam jednoducho vyhodí.

Thomas P., riaditeľ supermarketu: „Priemerný supermarket ako je tento, vyprodukuje ročne približne 5-6 ton odpadu. Keď sa pozriete do našich kontajnerov, uvidíte, že tam veľmi často končí tovar, ktorého životnosť ešte nevypršala. Je to preto, že výrobcovia zámerne výrazne skracujú dátum spotreby tovaru. Robia to ako prevenciu proti možným finančným problémom. V minulosti sa fľaša minerálky mohla predávať rok a pol, v súčasnosti sa už po pol roku vyhadzuje. Dátum spotreby v prípade mäsa, rýb a vajec súvisí s možnými zdravotnými rizikami. Mnohí ľudia sa ale mylne domnievajú, že to platí pre všetky potraviny. Preto sa vyhadzuje veľké množstvo potravín, ktoré
sa ešte bez obáv mohli zjesť.“

Ľudia posmešne zvaní „kontajneroví potápači“ alebo smetiari proti tomu bojujú. Na protest tomuto a z presvedčenia si obstarávajú jedlo z odpadkových kontajnerov supermarketov.

„Domnievam sa, že je nutné ľuďom ukazovať, že plytvanie potravinami dosiahlo obrovské rozmery. Veď vo svete je toľko hladu, ktorý v súčasnosti ešte naviac prehlbujú prebiehajúce klimatické zmeny a taktiež dopravné problémy. To sú veci, ktoré ja nechcem podporovať. Sme rozhodnutí nakupovať čo najmenej a všetko, čo je možné, zobrať si z kontajnerov. Samozrejme, že tam človek nájde aj dosť nechutné veci. V tom prípade nádobu zatvorím. To sa občas stáva, ale vo vedľajšej nádobe už niečo je.“

Hanna a Sandro sa musia mať na pozore, pretože podľa zákona sú vlastne zlodeji. Aj keď potraviny ležia v kontajneri, sú stále majetkom supermarketu.

„Je to úplne jednoduché. Idete do supermarketu, otvoríte kontajner, vezmete si, čo sa vám hodí a doma si to uvaríte. Vyžaduje to samozrejme to, aby ste mali dosť pružný jedálniček. Skrátka musíte jesť to, čo nájdete.“

Jedlo sa však často stáva odpadom už na poli počas zberu úrody:

Friedrich W., farmár Baringdorf: „Niektoré zemiaky sú veľmi malé a tie automaticky vyraďuje kombajn. Niektoré zemiaky sú naopak, veľmi veľké. Zákazníci nechcú ani jedny ani druhé. Zvlášť pri nových zemiakoch to veľmi vadí, tak sa vyhadzujú. Iné hľuzy zas majú na sebe škvrny. Tieto
sa taktiež nepredajú a tak idú do odpadu. Vyhadzuje sa približne 40 – 50 % zemiakov. To sú tie,
čo rovno zostávajú na poli. Je ich také množstvo, že to niekedy vyzerá, že sme ešte ani nezačali zbierať úrodu. Boli nám nanútené kritériá, ktoré nemajú s kvalitou vôbec nič spoločné. Ide skutočne iba o to, ako vyzerajú. Nad tým by sme sa mali všetci zamyslieť. Som rád, keď prídu na polia ľudia z okolitých miest a pozbierajú to, čo tam ešte zostalo. Potraviny sú predsa na to, aby nasýtili ľudí. Keď ľudia pozbierajú tie zemiaky, ktoré zostali, zbavujú ma etickej dilemy, že podporujem plytvanie.“

Roger W., člen európskej komisie: „Áno, skoro polovica úrody sa nakoniec vyhodí. Na vine je to,
že poľnohospodárska produkcia podlieha normám, ktoré priamym výrobcom diktuje maloobchod. Politici si s tým nevedia dať rady, dokonca už ani nemajú k tomu čo povedať. Snáď všetci poznáme príbeh o rovných uhorkách. EÚ kedysi vydala normu, ktorá predpisovala výrobcom tvar uhoriek. Obchod si prial rovné uhorky, a tak si ich aj presadil. Oni sa totiž oveľa lepšie balia, transportujú a vystavujú v obchodoch. V súčasnosti EÚ už nikomu nezakazuje predávať „zakrivené“ uhorky, ale v praxi to aj tak stále funguje rovnako. Supermarkety ich nechcú. „Krivé“ uhorky sú nepredajné, pretože im nepasujú do bedničiek. Nehodia sa im tam.“

EÚ už zrušila mnohé svoje obmedzujúce normy, ale maloobchod stále trvá na svojom a žiada štandardizované tvary.  Zrušenie európskych noriem sa teda úplne vyhlo jeho cieleným účinkom, pretože obchodníci vôbec svoje praktiky nezmenili. Norma už neplatí, ale oni stále žiadajú
od výrobcov len rovné uhorky.

Karl S., /Pestovateľská asociácia ovocia a zeleniny/: „ Keď sa dnes prejdete rôznymi našimi obchodmi, nikde nenájdete žiadne iné, než rovné uhorky.“

Po celom svete dnes maloobchody predávajú, čo sa týka štandardnosti, potraviny, dovedené k maximu.

Timothy J., výskumníčka odpadu: „Oni tomu vôbec nerozumejú a nútia poľnohospodárov vyrábať podľa šablóny. Chcú, aby všetko vyzeralo rovnako. Dokonca majú predpis na farbu a vymysleli
si počítačový systém, prostredníctvom ktorého prechádzajú paradajky. Počítač preveruje ich farbu a keď  nie sú podľa nich dosť zrelé, dajú ich jednoducho nabok, a potom šup s nimi do kontajnera.
Pre každý druh zeleniny je norma. Každá ma vopred určenú veľkosť a tvar. Čo sa odchyľuje, to je zlé.“

Ako je možné uniknúť tým všadeprítomným normám? Jednou z možností pre zákazníkov
je nakupovať priamo od poľnohospodárskych pestovateľov. V USA sa v súčasnosti rozmáha hnutie zvané „Community support agriculture“ – Spoločenstvo pre podporu poľnohospodárstva. Doteraz bolo v USA založených okolo 2 500 takýchto družstiev, ktoré majú státisíce členov. Základná myšlienka je pokúsiť sa odstrániť celú infraštruktúru medzi poľnohospodárstvom a obchodom. Jej súčasťou sú obrovské skladovacie a prekladacie priestory. Samozrejmosťou je zložitý transport
do veľmi vzdialených miest. To je neudržateľné, pretože si vyžaduje mnoho práce, miesta a energie. Ak chceme s tým skoncovať, je nutné, aby obchod uzavieral zmluvy priamo s poľnohospodármi. Tí však musia byť vybavení na to, aby  svoju produkciu mohli rýchle predať. Ďalej sa tiež snažíme, aby farma a zákazník neboli od seba vzdialení viac ako 300 km. Ľudia, ktorí prídu sem k nám, nakúpia ovocie a zeleninu so zľavou. Pripadá to približne 0,50 €/osoba/deň. Naviac všetka naša produkcia patrí to kategórie biopotravín. Toto spoločenstvo bojuje aj proti globalizácií, pretože v súčasnosti
už len 5% potravín ponúkaných v supermarketoch, pochádza z miestnych zdrojov.

Veľkoobchod v súčasnosti ponúka najrôznejší tovar dovezený z celého sveta. V Paríži funguje najväčšia potravinová tržnica na svete. Tonny A. tu má na starosti firemný odpad – citróny, banány, morské plody, ryby – to všetko sem dorazilo trasou dlhou 10 000 km.

„Mám tu 880 bedničiek s pomarančami. Každá vážni necelých 9 kg a ja musím na žiadosť obchodu vystaviť povolenie na ich likvidáciu. Ide o viac než 8,5 tony. Ale v prípade takéhoto veľkoobchodu nejde o nejaké mimoriadne množstvo. Niekedy sa tu vyhadzujú oveľa objemnejšie odpady ovocia
či zeleniny. Zvlášť veľké množstvá likvidovaného odpadu bývajú ryby a morské plody. Všetky, ktoré
sa behom dňa nepredajú, sa okamžite vyhodia. Mnohokrát sa medzi vyhodenými rybami vyskytujú ohrozené druhy, ktoré z oceánov stále viac a viac miznú. Žiaľ, len veľmi malé % sa rozdá tým, ktorí
by to potrebovali.“

Arnaud L., manažér obchodného domu: „Všetko, čo tu vidíte je určené do odpadu. Naša pomocná organizácia začala pôsobiť v tomto veľkosklade v roku 2009. Od tej doby sme zachránili z koša 120 t ovocia a zeleniny. Pred tým, ako sa všetko vyhodí, my jednoducho vytriedime to, čo sa dá ešte zjesť.
Potravinové banky, ako je táto, už pomohli v Európe niekoľkým miliónom ľuďom, ktorí to potrebovali. Všetok zbytočný „odpad“ vznikajúci v skladoch veľkoobchodov a supermarketov však tieto banky zachytiť nedokážu.“

Pracovníčka organizácie – Véronique A. N.- držiac v rukách zelenú fazuľku konštatuje: „Zem pôvodu: Keňa. Putovalo to 10 000 km a teraz sa to len tak vyhodí. V takomto svete žijeme. Ovocie a zelenina sem prichádza z celého sveta. Sú medzi nimi aj výrobky z mojej vlasti, z Cameroonu. Je mi zle keď vidím, čo všetko sa vyhadzuje. Veľmi dobre viem, aké drahé sú potraviny u nás doma. Z Cameroonu
sa vyváža do Európy mnoho ovocia a zeleniny a tu aj sa to ani nedostane k zákazníkovi a vyhodí sa to. Nedávno sme likvidovali obrovskú hromadu banánov. Pritom moji susedia, 5-členná rodina, si nemôžu dovoliť kúpiť ani malé igelitové vrecko banánov. Sú pre nich veľmi drahé, ale tu sa vyhadzujú.
To množstvo je neuveriteľné.“

Véronique bola z práce prepustená, pretože sa jej pracovalo ťažko podľa inštrukcií šéfov z parížskej potravinovej banky. V chápaní toho, čo je ešte dobré a čo sa už môže vyhodiť sa s nimi veľmi rozchádzala.

Náš prístup k odpadu má vplyv aj na okolitý svet, vrátane Afriky. Banány, ktoré sa exportujú
do Európy, sa zbierajú aj v pôvodnej vlasti Parížanky Véronique.

Hilaire T.Z., riaditeľ banánovej plantáže v Cameroone: „Kladú na nás stále väčšie požiadavky a vymýšľajú si nové obmedzenia. Predpísaná je nielen veľkosť a dĺžka plodu, ale dokonca aj počet banánov na jednom stvolu. Európsky zákazníci všetko zaplatia. Všetok tovar, ktorý nespĺňa prísne normy, nám buď vrátia alebo prevzaté zničia. Hneď na plantáži vytriedime asi 8% toho,
čo zozbierame. K tomu je nutné pripočítať straty vznikajúce behom dopravy.“

Oveľa viac než problémy s odpadom na miestnych ľudí dopadá to, že prichádzajú o svoju pôdu, ktorá sa napokon premieňa na banánové plantáže. Neďaleko banánových plantáží pestujú drobní roľníci papáju.  Plantáže sa stále viac rozpínajú, dedinským roľníkom zostalo už len 63 ha pôdy a plantáže
sa stále rozširujú na náš úkor. „Mával som 6 ha, teraz mi zostal už len kúsok pôdy pri jazere. Mám 46 rokov a v poslednej dobe nemám dosť  pôdy, aby mohla uživiť celú moju rodinu. Spýtajte sa mojej ženy a detí, ako často jedávame mäso. Najviac jedenkrát za rok.“

V Európe sú potraviny také lacné, že obchody v súčasnosti zďaleka nevyhadzujú len to, čo sa pokazí. Likvidujú sa aj čerstvé potraviny.  Neexistujú presné údaje, ktoré by po tejto stránke popisovali situáciu v Nemecku. Spolková vláda zatiaľ nezadala žiadnu štúdiu. Felicitas Schneiderová, ktorá zorganizovala štúdiu v Rakúsku zistila, že priemerná domácnosť  tam za rok vyhodí 40 kg čerstvého jedla: „Naše výpočty viedli k zisteniu, že 6-12 % domáceho kuchynského odpadu sú potraviny spotrebované buď len sčasti alebo sú dokonca v pôvodných obaloch. Domácnosti často vyhadzujú potraviny  omnoho skôr, než sa pokazia. Jednoducho preto, že sa v danej chvíli nespotrebujú.
Ak bude nutné, kúpia si nové. To sú len niektoré zo záverov, ku ktorým došla naša štúdia. Každá rakúska domácnosť  takto premrhá približne 400 € ročne. A to už je výrazná suma. Ak by sme použili tieto odhady pre popis situácie v Nemecku, došli by sme k sume 20 miliárd € za rok.“

Toto číslo je v súlade zo zistením, čo diskont  každoročne vyhadzuje. Tepelne spracovávané potraviny ako je napríklad chlieb, sa likvidujú obzvlášť často. Všetci pekári to dobre vedia, ale väčšina z nich o tom nie je ochotná hovoriť.

Roland Sch., pekár : „Pekárne často nepredajú všetko a vyhadzujú 20 % svojej výroby. To je podľa mňa obrovské množstvo. Pritom sa vyhadzujú kvalitné výrobky, na ktorých výrobu sa spotrebovalo mnoho času a energie. Sú to obrovské ekonomické straty. Poznám to z vlastnej skúsenosti. Mali sme vlastný stánok v jednom zo supermarketov, ktorý od nás vyžadoval, aby police s chlebom poli plné
až do večera. V zmluve sme mali podmienku, že chlieb musíme dopĺňať až do 18:30 hod. Niekoľkokrát mi ten obchod poslal výhražné listy.  Preto sme si to skúsili fotograficky dokumentovať. Behom dňa bývali police niekedy prázdne a mne hrozilo, že mi zrušia zmluvu.“

Aby udržiavali konkurencie svoju pozíciu, sú nútené vyrábať neustále o 10 – 20 % viac, než
sú zákazníci schopní kúpiť. V Nemecku sa každoročne vyhodí pol milióna ton chleba. Týmto množstvom by bolo možné celoročne zasýtiť napríklad spolkový štát Dolné Sasko, ktoré má
8 miliónov obyvateľov.  Len asi polovica vyhodeného chleba sa použije ako krmivo pre dobytok. Pekár Roland Sch. využíva zostatkový chlieb úplne inak: „Chlieb má takmer rovnakú kalorickú hodnotu
ako drevo. V spojení s drevenými pilinami je to vynikajúce palivo. Jeho spaľovaním  bez problémov dosiahneme teploty potrebné pre upečenie chleba.“

Týmto spôsobom sa aspoň nejako využije energia obsiahnutá v chlebe, ale z hľadiska globálneho
to riešenie nie je.  Zatiaľ čo tu sa chlieb spaľuje, v rozvojových krajinách sa pšenica stala vzácnou plodinou. Väčšina afrických krajín musí pšenicu dovážať a platí za ňu tvrdú menu. Ceny sa pritom stále zvyšujú, pretože pšenica je na svetových trhoch stále žiadanejšia. Polovicu množstva potravín, ktoré v Európe skončia v kontajneroch, by stačilo Afrike k záchrane pred hladomorom. Pre Afričanov začal byť chlieb tak drahý, že to viedlo k vzniku nepokojov.

Prof. Joachim von Braun: „V lete v roku 2008 stúpli ceny prudko nahor. V 40-tich krajinách vypukli protestné zhromaždenia, pretože ľudia už umierali hladom na uliciach. Prudké pouličné boje viedli k pádu niekoľkých vlád a stali sa príčinou k zamysleniu. Domnievam sa, že dôjde k ďalšej globálnej potravinovej kríze. Možno nie v najbližších rokoch, ale určite príde a bude veľmi tvrdá. Príčinou posledného hladomoru boli extrémne rýchle rastúce ceny pšenice na komoditných burzách. Pravdepodobnosť, že cenový skok sa bude opakovať, je veľmi vysoká. Špekulanti si uvedomujú,
že celosvetová ponuka rastie. Pšenica sa stala obľúbeným predmetom finančných špekulácií. Ľudia, ktorých výživa je závislá na obilninách, to majú ťažké. Môžu hospodáriť skromne a šetriť viac
pre seba, ale keď sa cena pšenice z ničoho nič zdvojnásobí, svoje rodiny nenakŕmia. Práve to sa stalo mnohým miliónom chudobným. Svojím plytvaním napomáhame ešte viac zvyšovať ceny obilia. My však nemôžeme náš prebytočný chlieb a rožky posielať do Afriky či Bangladéša. To je samozrejmosť. My ich tam však môžeme poslať inou formou, a to tak, že nebudeme ľahkovážne zvyšovať ceny obilia. Keď vyhadzujeme chlieb do kontajnera, vedie to k tomu, že cena obilia rastie celosvetovo. Čím viac potravín skončí v kontajneroch, tým budú všade drahšie. Keď napĺňame popolnice potravinami, nepriamo tým spôsobujeme hlad niekde inde na svete. Kvantum jedla znehodnoteného v Európe a Severnej Amerike trikrát presahuje to množstvo, ktoré  by presne stačilo nasýtiť hladujúcich ľudí
na celom svete.“